Druhá možnosť je správna (čo sa týka motivačiek). Ľudia síce majú radi vymyslené príbehy, ale keď už ich má príbeh k niečomu aj motivovať, tak je lepšie ak je autor príbehu, zároveň aj jeho hlavným hercom. Prečo je to tak?
Neviem, môžem sa len domnievať. Možno je to tým, že vtedy do toho autor dáva skutočné city, nie iba instantné. Taktiež autor, ktorý to aj zažil, tak vie o čom hovorí. A možno to bude tým, že odžitý príbeh budí viac dôvery v čitateľovi. A možno je to tým, že z vymysleného príbehu cítiť, že autor chce na svojej knihe zarobiť a zo skutočného príbehu cítiť, že "chcem Vám pomôcť, lebo keď som to zvládol ja, tak to zvládne každý".
A čo sa týka "Príbehov taxikára" ? To sa dozviem časom. Aj keď od pár kamošov už odpoveď poznám. Nech sa páči, tu je ďaľší.
Nedávno som viezol mladé autistické dievčatko. Musím sa priznať, že jej závidím svet, v ktorom žije. A aj to, že sa môže správať všeliako a nikto ju za to neupozorní. Ale mňa, keď som si na stužkovej vyložil nohy na stoličku, hneď ma napomenuli, že ako sa to správam. Obdivoval som ju. Bola taká, iná, spontánna, nepotrebovala sa na nič hrať. Keď sa bála, že kde má mamku tak kričala: ,,Kde je mamká, kde je mamká, doma je mamká, kde je mamká ?" Doslova kričala. A to preto lebo zbadala, že pre ňu prišla jej teta a nie mamka. Ale keď sa jej niečo nepáčilo tak to povedala, rázne. ,,Vypni to rádio, vypni ho, vypni ho, nepáči sa mi táto pesnička, nepáči sa mi!" Až som sa zľakol a v momente urobil podľa jej vôle. A čuduj sa svete, nijak sa ma to nedotklo, ani som sa na ňu nenahneval. Možno preto lebo je autistka. Možno, že na hocikoho iného by som si v duchu zanadával. A možno nie. Neviem, nikto mi ešte nepovedal, aby som vypol rádio, lebo sa mu nepáči pesnička. Možno, že my, bežný ľudia, radšej veci pretrpíme, ako by sme sa ich mali zbaviť. A radšej sme ticho a držíme hubu a krok, len aby sme nevyčnievali z radu, alebo aby sme nikoho neranili, alebo aby sme sa nedostali do zbytočného konfliktu.
Najviac sa mi páčilo, keď jej teta povedala, aby nebuchla dverami. A ona ich napriek tomu zabuchla, až som si myslel, že odpadnú. Proste úžasná bytosť. Obdivujem ju a závidím jej. Mimochodom sú to tiež veľmi inteligentní ľudia. A majú schopnosti, ktoré my, bežní, nemáme.
Prvýkrát som sa stretol s autistom vo filme Rain Man. Druhýkrát v seriály Dr. House. Tu som sa stotožnil s hláškou, neviem už presne ako odznela, ale skúsim: ,,Tento prípad sa mu páči preto, lebo v ňom vidí seba. Akurát, že to nemá na papiery. Ale chcel by, lebo tak by mu ľudia tolerovali všetky hovadiny, mohol by bez zábran porušovať etický kódex a nikomu by to nevadilo." Nejak takto to povedali. Tiež by som chcel porušovať etický kódex a nikto by ma nenapomínal. Tiež by som niekedy chcel nahlas povedať čo si myslím, ale žiaľ, už som naučený, aby som si hryzol do jazyka. Napríklad minule keď som šiel na nákup, tak ma chceli osloviť pri nejakom stánočku s voňavkami. Chcel som zakričať na plné hrdlo, na celý obchod, že: ,,Áááááááááááááááááááááááááááááááááááá". Urobil som to ? Nie. Ale ako autista by som to urobil.
Teraz ma napadá. Tiež sme boli na nákupe, tentoraz s kamarátom. Pri klasických pokladniach bolo plno, tak sme išli platiť ku tým robotickým, či ako sa volajú. Keď mi automat vydal mince, z plného hrdla a víťazne som zvolal: ,,Vyhrááál sóóóm!" V momente všetky oči na mne :D. Ale vtedy som mal takú špecifickú náladu, že mi bolo jedno, čo si o mne pomysleli. Doteraz sa na tom smejeme. Človek musí občas urobiť nejakú spontánnu hovadinu. Musí, lebo v škole, v práci, na rokovaniach, mítingoch sa musí správať slušne. A neviem ako Vám, ale mne to občas veľmi lezie na mozog.
Možno, že ste sa v tom článku našli tiež, možno nie. Rád by som sa dožil sveta, v ktorom je viac takých bláznov ako som ja. Ja sa dokonca ani opiť nemusím, aby som s nimi vedel žiť. Tiež ste si všimli ten obrázok, ktorý koluje na sieti ?
Príjemný víkend,
BrightCrystal